──────────────────────────────
Denník - občasník môjho života
──────────────────────────────
Klenoty z gopher/gemini 2025-09-06
Tento zápis som našiel náhodou, v anglickom jazyk na
gopher://sdf.org
v kapsuli užívateľa: azure
snáď sa nenahnevá že jeho alebo cudzie slová preložím do slovenčiny:
Všetky líšky klamú
Všetky líšky klamú, prekrúcajú, zavádzajú, skresľujú a ohýbajú pravdu.
Sme tým preslávené a sme na to hrdé. Je to zábava, dobré cvičenie pre
hlavu.
Keď som bol však ešte len malý líščí chlapec, moja mama mi vždy
vravela, že je veľmi dôležité povedať aspoň raz denne pravdu – aby som
nezabudol, ako sa to robí, a vedel ju povedať, keď ju raz naozaj budem
potrebovať.
Raz žil líščí samec, ktorý vedel klamať tak dokonale, že mu ľudia
verili aj tie najneuveriteľnejšie rozprávky. Klamal neustále a
každému, len pre radosť z vlastného umenia.
Vyšiel si na poludnie a s úsmevom niekomu povedal:
„Pekný večer ti želám, v túto najtemnejšiu noc!“
A oni, trochu zmätení, ukázali na oblohu:
„A čo to veľké svetlo hore?“
Bez mihnutia oka odpovedal:
„Pane, dostali ste po hlave! Určite ste zabudli, že keď si človek
buchne hlavu, vidí hviezdy. No vy ste si udreli hlavu tak silno, že
teraz vidíte jednu obrovskú hviezdu zblízka a myslíte si, že je to
slnko!“
Bol taký šarmantný, taký presvedčivý, že mu to všetci uverili.
No jedného dňa stretol líšku – líšku tak nádhernú, že jej srsť žiarila
jasnou, ohnivou červenou. Skákala tak vysoko, lovila tak ladne, že
jeho ľadové líščie srdce okamžite roztopila a začalo mu v hrudi búchať
ako bubon.
Prikradol sa k nej s úmyslom pozvať ju na prechádzku. Oči mu žiarili
od snívania. Ona sa naňho zahľadela so šibalským úsmevom a povedala:
„A ty čo tu tak pozeráš?“
Chcel jej povedať, že by s ňou rád celú noc behal po lúkach. Otvoril
ústa – a zistil, že zabudol, ako sa hovorí pravda!
Vyšlo z neho len:
„Ale pani moja, vy voniate ako čerstvá korisť! Chcel som sa len
spýtať, kde ste ulovili tú hus, na ktorej ste si pochutnali.“
No, povedz si sama, ako by si sa cítila, keby si myslela, že sa ti
niekto dvorí – a on by len slintal nad tvojou večerou. Líška zarevala,
zahryzla sa mu do chvosta a on utekal domov s kvílením a hundraním.
Celú noc premýšľal, čo má urobiť. Až napokon, na druhý deň, vzal do
papule kvietky – divé orgovány a levanduľu – a odniesol ich k nej.
Položil ich k jej labkám.
Líška si pomyslela, že sa včera možno len hanbil a stratil odvahu.
Srdce jej začalo biť rýchlejšie. Pozrela naňho. On sa usmial, v očiach
mu zažiarila iskrička a povedal, srdce mu prekypovalo láskou:
„Madam, vy ste sa museli vyváľať v skunkovej kapuste alebo čo, lebo
teda smrdíte ako divá! Myslel som si, že tieto kvety vám pomôžu ten
smrad prikryť.“
Ešte ani nedopovedal a už utekal, čo mu labky stačili. Líška za ním,
uši sklopené, štekala kliatby a cvakala zubami po jeho chvoste.
Sedel potom sám na streche kurníka, nechcel sa mu jesť. Občas
zoskočil, vbehol dnu, len aby vyplašil sliepky a počúval ich kvikot.
Hľadel na mesiac a chcel mu porozprávať o trápení, o tej krásnej líške
a o tom, ako nevie povedať, čo cíti. No z úst mu vyšiel len divoký
príbeh o šialených kožušníkoch, čo ho chceli premeniť na kožuch, a o
tom, ako im všetkým pohrýzol členky a nakazil ich besnotou.
Ale mesiac počúva všetky líščie trápenia. Je dobrý poslucháč, aj radu
dá. Lenže všetky líšky sveta mu šepkajú svoje tajomstvá – a jemu
klamať nemôžu. Tak len pokrčil plecami a nechal jeho rozprávku bez
odpovede.
Na druhý deň si líško povedal, že to skúsi ešte raz, naposledy.
Trasúci sa, ustráchaný, s ušami sklopenými, prikradol sa k nej.
Pokúsil sa o ten najnežnejší úsmev. Ona však už stratila trpezlivosť
– skočila naňho a zahryzla sa mu do pleca.
A to už mal dosť. Zamiloval sa, a namiesto šťastia mal len poníženie,
hryznutia a trápenie. Žiadna samica za to nestojí!
„Tak počúvaj, ty prašivá potvora,“ zavrčal v duchu, „nepotrebujem ťa!
Nenáviď ma, koľko chceš! Ja ťa budem nenávidieť, až kým mi nevypadnú
zuby a chvost neodpadne!“
No z úst mu vyšlo len:
„Milujem ťa. Milujem ťa. Milujem ťa. Tak veľmi som sa snažil to
povedať, len som nevedel ako.“
A líška, čo ho prenasledovala a hryzla, k nemu pristúpila, oblizla mu
ňufák a jemne mu prešla nosom po hrudi.
A tak bežali celú noc spolu cez polia. Hovorili a hrali sa. On jej to
nedokázal povedať ešte raz – aspoň nie priamo. Ale jeho telo a jej
nežné dotyky prezradili všetko, aj keď mu z úst vychádzali len
uštipačné poznámky o jej rozčesaní a intelekte – a o tom, že jej oboje
akosi chýba.
Nakoniec sa stali partnermi, ako to už u divých zvierat chodí, a ona
ho nakoniec naučila hovoriť pravdu aspoň natoľko, aby vedel povedať
„Áno“ pri svadbe a „Milujem ťa“ aspoň raz za noc potom.
Denník 2025-09-04
Štvrtok, 04 September 2025
Noc si sadá za okno a moja myseľ je ponorená do ticha ťukania kláves,
šepkania ventilátoru chladenia počítača. Dal by som si kávu, ale
nezaspal by som a ráno v práci by som svetu rozumel ešte menej ako zvyčajne a to
nie je výhliadka po ktorej by som rád kráčal. Ale zajtra je piatok.
Deň kedy zmámené obyvateľstvo chodí von zabíjať zbytky svojich mozgových
buniek a my, ktorí sme prekukli tento plán vieme čas využiť do maxima doma.
Najsilnejšia droga je čistá hlava a ľahko nepokojné srdce. Venovať sa
sebe bez pocitu viny a podmieňovania užitočnosti. Pustím si hudbu, potom
film a zaspím s knihou. Pri svetle teminálu sa zaspáva najlepšie. Ako je biely šum
tak je aj biely svit. Svit farby kožúška bieleho zajaca. Svetlo na konci nory.
To šepkanie čísel a písmen. Obrazov. Noc si sadá okno, prehadzuje nohu
cez nohu a má úsmev. Noc niečo vie. Noci nevadí, že nás práca vypľuje do
jej náručia, pokrčených, spotených a bez výrazu. Znásilnenie prácou za almužnu. Noc
vie svoje. Prišiel nás čas a ona nám dá to čo si tak zväčša hlúpo prajeme. Občas.
A občas, vekom, si neprajeme veľa, alebo takmer nič. Vtedy sa rozrospráva
ticho. Mať čas na ticho je mať čas na seba. Ale počúvať, to si treba spomenúť a oddať sa tomu.
A ovocie námahy a neplávania s prúdom sú skryté klenoty života. Presne
tá vec, ktorú nás v škole neučili, ale asi mali.
Denník 2025-09-02
Utorok, 02 September 2025
Prechádzam sa svetom gopher a gemini kapsúl. Cítim sa ako človek na
pláži plnej fliaš s odkazmi ľudí, ktorých spája to že sa nebáli
plávať proti prúdu. Hudbou demokracie je strach. Skladatelia tejto hudby
sa zlepšili. Ak nie sú objektívne príčiny na strach tak si ho
vymýšľame sami. Perpetum mobile na zisk a udržiavanie stáda pod kontrolou.
Dočítal som knihu od Š.Chrappu - Prototyp Eva. Silné posolstvá. Svojim spôsobom
kniha jazykovo pre mňa naúrovni Farmy Zvierat od Orwella. V každej kapsuli,
ktorá nie je prázdna cítiť človečinu. Text čo pretrvá. Graffity a impresionizmus duší
čo pochopili silu slova. Podpisy a pohľadnice z času. Slzy a smiech v ascii.
Je znakom zrenia príklon k minimalizmu? A je znakom plytkosti bezuzdný konzum?
Neviem. Tu v podnebesí sa znažím tešiť z daru nezasahovania. Učili ma
opak. Ale nie je učenie doporučené systémom len ďalší zo štandardných tancov
na hudbu demokracie? Ako ťažko sa hľadá vlastná cesta keď sa učíme
len opakovať. No Vyšší Rozum Stvorenia má všade glitch na ktorom sa
šmýka logika vecí. A každý okamih vlastného času nám dáva nahliadnuť za oponu.
A tak uvidíme, že ľudia veriaci len v hmotu-materialisti sú bigotnejší ako veriaci.
Harmónia a rovnováha. Dary. Obranné programy pre vyššie spoločné
dobro. Vízia vnútorného tanca na vnútornú hudbu. Bosé nohy na plese.
Neprípustné, ale jedinečné. Prebudenie je možno uvedomenie si, že neexistuje tma.
Je to len iná forma dňa. Tak ako spánok je len iná forma žitia.
Zobúdzanie je potom len iná forma pre osvietenie.
Nehľadanie cesty je vlastná cesta. Prechádzam svetom gopher a gemini
kapsúl. Textom. Text je vždy viac vo svete kde sú obrazy preplnené prázdnotou.
Tento svet som objavil pred mesiacom. Mám 46 rokov. A zase zažívam radosť
z objavovania a učenia. Zobudil som vnútorné dieťa. To sa nehambí, že
nevie. Lebo vedieť, že nevieme je viac ako myslieť si, že vieme.
Pekné dni prajem všetkých.
Denník 2025-08-11
Pondelok, 11 August 2025
"Je moderný internet navoňaná zdochlina?"
Minimalizmus učí prestavivosti, ale ako každé učenie je v úvode nepochopiteľný.
Vážna hudba učí prestavivosti, ale bez úvodu do nej sa zdá nepochopiteľná, nemá.
Všetko predstavuje námahu. Utopený v pohodlnosti a prázdnych obrazoch. Ukazovák
stačí aby mal systém radosť. Na like to stačí, na odomknutie smartfónu tiež o zbytok
sa postarajú asistenti a AI. Nemusíš sa pozerať na Slnko, pošlú ti aktuálny zábe
na SameFaceDumpbook. No ak si jedného dňa uvedomíš, že s prúdom plávajú len mŕtve ryby
si živý. Gopher a Gemini internetové protokoly, jediné verné učiteľky prestavivosti a strážkyne
svätyne slova, sú minimalizmus. Sú nepochopiteľné a na začiatok možno aj namáhavé.
No chuť ovocia čo si vypestujete nikdy nezabudnete. Internet by namal prestať byť
priestorom kde sa stále hľadá a nachádza, priestrom ľudí s ich príbehmi čo majú
jedinečné nedokonalosti a to práve to ich robí krásnymi. Píšem to v Emacse (vanilla) na
split klávesnici Sillaka54 (najlacnejšia a stále si zvykám, že klávesy sú v stlpcoch),
na starom Dell LatitudeE6440. Učím sa a ďakujem, že tu stále sú strážcovia majákov a ich
svetlo. Kniha priateľ človeka, gopher/gemini tiež. A dobrých priateľov nebýva veľa.
A preto nebojte sa učiť prestavivosti.
Denník 2025-06-30
Pantheon, Python, Perl a SNEH
"Može byť človek bez tela?"
➡️ Reflexia:
Príťažlivosť je viac ako hmota.
Dar pozerať srkz. Možné, nám vtisnuté do hláv, významy slov a viet, sú krásne v tom, že napriek prekúcaniu vždy budú obsahovať
v sebe obrazy. A pri stretnutí obrazu s očami začína cesta. Jedinečná a krásna. V anime Pantheon sa objavujú husto pasáže s významom SNEH,
(Neal Stephenson má krásnu pre mňa kultovú knihu s týmto názvom) sneh ako myšlienka zmrazená a rozmrazená a tak si v hĺbkach priblíženia
myšlienok tohto výnimočného seriálu môžeme prezerať, obrazy a ich viacvýznamovosť. Matriošky významov. Obohacujúce. Sú naozaj okamihy
tak silné že ani väčšie časové celky ich nedokážu prekonať? Okamih: True. Spúšťame sa kódom jazyka komunikácie s ľudmi do spoločných
priestorov kde si ukazujeme ako svet vidíme. Obraz sa stretáva s očami. No kto nás učil čítať? Alebo si musíme spomenúť, že čítať sme vedeli pred čítaním?
A naozaj nám slová komplikujú život, lebo ich tak ťažkopádne ovládame? Syntax nepustí. Alebo pustíme slovník syntaxe\n.
Ako bolo povedané - ak budeš uvažovať iba ako programátor nikdy sa z izby nedostaneš. Každý človek je programátor, rôznych kvalít,
rôznych prístupov, no ako sa hovorí, že lenivosť splodila viac géniov ako múdrosť, tak sa netreba báť ak nás sila sprevádza
v pre nás ľahkej forme. Voda pred naliatím do vázy netuší, že bude mať formu vázy. Je pripravená čítať vázu zvnútra.
Čítajme sa aj my \w bez $. Lebo Odin vravel, kto vie čítať /def(kód)/ tak ten bude čítať z konárov stromov, z mrakov, z pohybu vtákov aj
z kamniekov na zemi. Hĺbka nám pristane. Musel som si na chvíľu sadnúť s kocúrom do knižnice v rohu izby a tam na zemi
kódy básnikov, krásnych slov a spomenul som si na jednu o hľadaní seba - Ak hľadáš seba, choď sám, ak hľadáš seba,
nepomôžu ti zrkadielka obdivných očí.. ak hľadáš seba musíš do seba, až dole, na dno jám, tam, až tam,
o chlebe a o vode, nakoniec bez chleba a bez vody, nájdeš sám seba. A o tom je každého jedinečná jediná cesta. Cesta životom.
Denník 2025-06-08
Neuromancer a Majster a Margaréta
„Obrnený voči veľkým citom, že? Obrnený proti strachu a samote?, pokračoval barman. Načúvaj strachu. Je to možno tvoj priateľ.“
➡️ Reflexia:
Dotyk kyberpriestoru. Strach nie je nepriateľ, ale prah, cez ktorý musím prejsť.
Dar čítať. Vziať si oči na ramená a vbehnúť do lesa slov. V blúdení tam nestrácať nádej. Áno,
čítať a ľúbiť čítať je rozdiel ako upozornil Komenský, no tohto DJa učenia už dnes nemajú ani na platniach.
Mal pravdu. Vyberá sa ťažko. Všetkého veľa, dobrého málo. Kompas už neukazuje Sever. No stretnutia nie sú náhody.
Vždy mám rozčítaných viacero kníh. Ako saunový svet a ja ako krab červený lietam od dverí ku dverám, nabažiť s neviem.
A vždy ma niekde niekto prekvapí fackou. Facka od knihy vždy zobudí pozornosť a pýchu. Majstra a Margarétu od Bulgakova som už prečítal,
bolo to dávno a jedno viem, v tom dávne by som sa možno sám nespoznal. Preto ju čítam v prítomnosti. Na veľa myšlienok
som bol malý a až teraz ich viem oceniť. Na niektoré knihy treba dorásť. Na niektoré skúšky treba dorásť. Opisy Kristovho súdu
a rozhovorov s Pilátom Ponským sa striedajú s magicky hlbokou groteskou odohrávajúcou sa v meste Moskva, ale mohlo byť kľudne
aj vaše mesto. Niktoré tváre a charaktery sú večné a všade. V tej mrazivej groteske sa občas mihne postava, mimoriadne záhadná
a mimoriadne informovaná. Žeby diabol sám? ... Kedže hrám Cyberpunk2077 od skvelého teamu CD Projekt Red, tak príhodne
doplniť atmosféru mi bolo poradené, kultom. Gibson - Neuromancer a Night City a všetok ten krásny do neónov vypchatý svet,
s charaktermi čo visia na vláskoch od narodenia po predávkovanie či násilnú smrť. A kde tu, ruža, kvet. Prerazí cit, prerazí
plechový svet. Iná a inak skrytá filozofia a mohutné témy ako u P.K. Dicka (môjho obľúbenca, o ňom inokedy) ale svoje.
Svet bez pretvárky. Svet masiek zákona, svet ktorého rozbeh teraz žijeme a pri tom rozbehu si podriemkávame a ani nás
nenapadne, čo bude, veď sa stačí vyzvracať a potom je lepšie. Občas nie. Obraz Nea Andresona zvracajúceho na lodi Morphea
je na dosah. Takže hlboká filozofia starej doby, nastúpenie cesty, prebudenie a to všetko objavujem v dielach čo sú
od seba vzdialené ako moje čísnke paličky a Pluto. Pritom, prázdny priestor neexistuje a ak má niečo hovoriť, tak treba
otvoriť v ušiach oči a v očiach uši. A tam je človek rád, že má Dar čítať. Ak posiluje tento dar, leveluje. Objaví sa
glitch (zakopnutie, Neova mačka, satori okamihu) a po ňom hĺbka. Čítať do hĺbky, nie len prvý význam viet. Druhý, tretí...
Kto sa nebojí.. a v tých hĺbkach sa už stretávajú v dialógoch hrdinovia naoko rozdielnych žánrov. Pilát s Kristom
s Caseiom a Molly v Night City pri šálke syntetickej kávy v ktorej sa zrkadlí neónový svet pravdepodobností a realít.
A v tom odraze Ty. A v tom odraze Ja. Tak tenký odraz a spája. Odraz slov v Dare čítať.
.. pokračovanie nabudúce
neonst
späť k haiku
